Pamiatka zosnulých - obrazové inšpirácie - katechéta kreslí
25.10.2021
Pamiatka zosnulých - obrazové inšpirácie - katechéta kreslí:
Čas dušičkový - ako ho prežiť?
|
|
|
|
Sviatok všetkých svätých
Sviatok všetkých svätých
Svätých si máme ctiť. Tu na zemi žili cnostne, Boh ich napĺňal milosťami a po smrti ich v nebi oslávil. Tam prednášajú naše potreby Bohu a spájajú svoje prosby s našimi. Česť, ktorú vzdávame svätým padá na samého Boha, lebo svätí sú len Božou milosťou tým, čím sú. Keď ich ale ctíme, neklaniame sa im, ale samému Bohu. Ctíme si ich obrazy a relikvie, pretože tieto nám pripomínajú ich svätý život. Pritom pozostalé čiastky sú to, v čom prebývala čistá nesmrteľná duša, ktorú Duch Svätý svojimi darmi posväcoval a ktoré Boh slávne zmŕtvych vzkriesi.
O tom, že svätí za nás orodujú sa hovorí v 2 knihe Machabejcov: 15,14: (Júda, ktorý sa spoliehal na Pána mal videnie, v ktorom sa veľkňaz Oniáš modlil a hovoril o Jeremiášovi. Jeremiáš potom odovzdal Júdovi zlatý meč, ktorým mal poraziť odporcov. ). : „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ, a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok."
Svätí hľadiac na Božiu tvár dostávajú poznanie o našich potrebách. Dosvedčuje to Kristus: Lk 15,7: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimideviatimi spravodlivými, ktorý pokánie nepotrebujú."
Modlitba: Všemohúci večný Bože, ktorý si nám doprial jednou slávnosťou uctiť si zásluhy všetkých svätých, prosíme ťa, daruj nám na ich príhovor plnosť tvojho, túžobne žiadaného milosrdenstva. Skrze Krista nášho Pána. Amen.
(Zdroj – Nábožné výlevy – staré vydanie, upravila M. Skladaná)
Rok svätého Jozefa - získavanie odpustkov
Rok svätého Jozefa – získavanie odpustkov – usmernenie
Svätý Otec František vyhlásil osobitný Rok svätého Jozefa trvajúci od 8.12.2020 do 8.12.2021, počas ktorého možno získavať aj úplné odpustky.
Ku štyrom obvyklým podmienkam získania úplných odpustkov (sviatostná spoveď, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca, zrieknutie sa akéhokoľvek hriechu) treba pridať ľubovoľný jeden z predpísaných „odpustkových skutkov". Apoštolská penitenciária na Rok svätého Jozefa predpísala (vymenovala) päť odpustkových skutkov, ktorými možno úplné odpustky získať:
a) Udeľujú sa úplné odpustky tým, ktorí budú aspoň 30 minút meditovať nad modlitbou Otče náš..., alebo sa zúčastnia na aspoň jednodňovej duchovnej obnove, ktorá zahŕňa meditáciu o sv. Jozefovi.
b) Tým, ktorí po príklade sv. Jozefa vykonajú skutok telesného alebo duchovného milosrdenstva.
c) Tým, čo sa v rodinách alebo spoločne ako snúbenci pomodlia svätý ruženec.
d) Tým, ktorí denne zveria svoju prácu pod ochranu sv. Jozefa, a každému veriacemu, ktorý bude v modlitbe prosiť o príhovor tohto robotníka z Nazareta, aby ten, kto hľadá prácu, našiel zamestnanie, a aby práca každého človeka bola dôstojnejšia.
e) Tým, ktorí sa pomodlia Litánie k sv. Jozefovi (pre latinskú tradíciu), alebo Akatist k sv. Jozefovi, celý alebo aspoň nejakú časť (pre byzantskú tradíciu), alebo nejakú inú modlitbu k sv. Jozefovi, vlastnú iným liturgickým tradíciám, modlitbu za prenasledovanú Cirkev ad intra a ad extra a za úľavu pre všetkých kresťanov, ktorí trpia akýmkoľvek prenasledovaním.
Nakoľko dve z obvyklých podmienok (sviatostná spoveď, sväté prijímanie) sú nateraz sčasti hatené, platí usmernenie „hneď ako to bude možné" (Apoštolská penitenciária, nóta z 19.3.2020 pre pandemickú situáciu).
Usmernenie nóty „hneď ako to bude možné" platí aj pre iné náboženské odpustkové skutky vlastné Pôstnemu obdobiu, napr. pre modlitbu Pobožnosť krížovej cesty, v piatok pred krížom pre modlitbu Dobrý a preláskavý Ježišu...
Popolcová streda
Popolcová streda (lat. dies cinerum alebo feria quarta cinerum)
je v rímskokatolíckom kalendári prvý deň pôstneho obdobia. Jej termín pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou; do týchto 40 dní sa nepočítajú nedele, preto v praxi pripadá Popolcová streda na 46. deň pred Veľkonočnou nedeľou. Pre nepravidelný dátum Veľkej noci sa jej termín každý rok mení. Dátum Popolcovej stredy: 17.2.2021.
Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, kedy sú veriaci poznačení popolom na čelo; tento symbol sa vzťahuje na blízkovýchodnú tradíciu sypania si popola na hlavu na znamenie pokánia pred Bohom. Poznačenie popolom je sprevádzané slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš." Gn 3, 19 alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium." Mk 1,15
Popolcová streda predstavuje pripomienku vlastnej konečnosti a cieľa či smerovania vlastného života, vyznačuje sa teda pokáním. V rímskokatlíckej cirkvi je Popolcová streda jedným z dvoch dní prísneho pôstu.
(Zdroj: Wikipédia)
V osobách svätých, ktorý sa aj v tomto momente dívajú na Božiu tvár, sa dotýkame neba
Sv. Alžbeta Uhorská
Detstvo princezny
Narodila sa v roku 1207 ako tretie dieťa uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrúdy Meránskej v Bratislave. Ako 4-ročná bola zasnúbená so synom durínskeho krajinského grófa. V roku 1211 sa vydala na cestu do durínskeho Wartburgu, sídla rodu svojho nastávajúceho manžela. Alžbeta vyrastala na hrade Wartburg a aj celý svoj ďalší život prežila v Durínsku a neskôr v Hesensku. Svätopisci jej už v detstve pripisovali výnimočný charakter a zbožnosť. Na dvore mala neprajníkov. Vyčítali jej malé veno, cudzí pôvod a radikálny duchovný život. V roku 1221 sa Alžbeta vydala za Ľudovíta IV., krajinského grófa Durínska. Získala spoločenský status - stala sa krajinskou grófkou. Ľudovít - cnostný a svätý muž, mal pochopenie pre Alžbetin duchovný život a skutky milosrdenstva. Manželstvo bolo harmonické. Stali sa rodičmi troch detí Hermana, Žofie a Gertrúdy. Alžbetin spôsob života sa vymykal akýmkoľvek normám aristokratickej spoločnosti tej doby. Jej život napĺňali telesné skutky kajúcnosti voči sebe (odmietanie honosných odevov, pôsty, bičovanie, nočné bdenie v modlitbe) a skutky milosrdenstva voči núdznym (rozdávanie almužien, opatera chudobných a chorých, ich prenášanie do hradu). Z pozície krajinskej grófky bola jej charitatívna aktivita systematická a stála. Počas hladu v roku 1226, keď Ľudovít nebol prítomný kvôli rokovaniam na cisárskom dvore v Cremone, otvorila sýpky a rozdávala z nich chudobným. Organizovala rozdávanie almužien zo svojho vena. Raz priniesla chorého do hradu a položila ho do manželskej postele. Keď to zistila jej svokra Žofia, s výčitkami zavolala svojho syna Ľudovíta, aby manželku pokarhal. On však v posteli našiel kríž. Túto podobu legendy nachádzame v ešte známejšej príhode zázraku s ružami. Alžbeta niesla z hradu medzi chudobných chleby, keď ju pri tom zastihol niektorý z jej neprajných príbuzných. Kázal jej ukázať, čo nesie. Chleby sa v jej plášti premenili na ruže. Pôvod tejto verzie legendy je v Taliansku na prelome 13. a 14. storočia. Ruža, ako jeden z atribútov sv. Alžbety, sa udomácnil aj na Slovensku a to už v období stredoveku. V Bratislave je podoba sv. Alžbety s náručou ruží silno prítomná od barokovej zbožnosti cez časy romantizmu až po dnešok. Spiritualita sv. Alžbety bola hlboko Kristocentrická. V najstarších hagiografických prameňoch máme zachytené Alžbetine videnia počas slávenia Eucharistie, a tiež sľub, ktorým sa zaviazala k zdržanlivosti a striedmemu životu. Ústrednou postavou jej duchovného života bol Konrád z Marburgu, známy kazateľ, ktorý oplýval duchovným aj svetským rešpektom. Stal sa jej spovedníkom a duchovným vodcom. Alžbetu mu zveril jej manžel Ľudovít, ktorý sa pravdepodobne v čase svojej neprítomnosti obával o manželkinu zraniteľnosť v neprajnom prostredí dvora. Ako zaznamenávajú tiež Alžbetine služobnice, grófka sa mohla poslušnosťou zaviazať akémukoľvek biskupovi alebo opátovi, ale ona sa zaviazala duchovnou poslušnosťou Konrádovi, ktorý nemal nijaké vlastníctvo. Zlomovým momentom v živote mladej 20-ročnej krajinskej grófky bol odchod jej manžela na križiacku výpravu v roku 1227. Alžbeta v čase rozlúčky nosila pod srdcom ich poslednú dcéru. Na výprave Ľudovít zahynul. Alžbeta spolu s deťmi opustila hrad Wartburg. Nie je doložené, či bol odchod dobrovoľný alebo nútený. V každom prípade sa Alžbete prihodilo, čo hrozilo každej vdove v tom čase. Stratila vdovské práva. Alžbeta sa uchýlila do mesta Eisenach pod hradom a k príbuzným po matke. Deti neskôr poslala na výchovu. Po niekoľkých mesiacoch sa v roku 1228 na jej obranu postavili spolubojovníci jej manžela a obhájili jej práva pred novým pánom Wartburgu. Alžbete následne vyplatili jej veno. V tejto chvíli by bolo obvyklé, keby sa Alžbeta ako mnoho vtedajších vdov rozhodla vstúpiť do kláštora alebo sa znovu vydať. Hoci sa prostriedky z vena k Alžbete dostali, na jej sociálnom postavení, do ktorého upadla po odchode z Wartburgu, sa nezmenilo nič. Nastala chvíľa, kedy si Alžbeta zvolila dobrovoľnú chudobu. Vzdala sa všetkého majetku, dokonca aj vlastnej rodiny. Prijala sivý habit. Odišla do mesta Marburg, kde pôsobil aj Konrád. V Marburgu založila špitál, kde bývala a dala ho zasvätiť sv. Františkovi. Starala sa v ňom o chorých a chudobných. Pokračovala v skutkoch milosrdenstva, ktoré neprerušila ani počas ťažkostí. Naďalej pomáhala v celom okolí mesta ženám a deťom, núdznym, bedárom, ľuďom s duchovnými problémami. Ako uvádzajú jej služobnice, z ktorých tie najvernejšie nasledovali aj spôsob jej života, vedela ošetrovať nemocných, hoci ako ženu kráľovského pôvodu ju nik tejto zručnosti neučil.
Povesť svätosti
V Marburgu viedla striedmy a asketický život v dobrovoľnej chudobe. Stala sa známou nielen v širokom okolí, ale o jej živote vedel aj pápež Gregor IX. Zomrela v povesti svätosti ako 24-ročná vo svojom špitáli. Do roka sa začal jej kanonizačný proces, v dejinách Cirkvi jeden z najkratších. Svojou smrťou 17. novembra 1231 sa narodila pre nebo a kanonizácia 27. mája 1235 potvrdila, že pre nebo aj žila. Smrťou začala Alžbeta žiť nový život a to nielen v nebi, ale aj tu na zemi. Mestská spoločnosť bola v 13. storočí mocným, ale stále mladým prvkom stredovekej spoločnosti. Hľadala si svoje kultúrne, ekonomické a duchovné smerovanie. Odpoveďou na nové výzvy vzmáhajúcich sa miest bola mendikantská zbožnosť sv. Františka a sv. Dominika, ktorí priniesli nový typ laickej svätosti. Prinášala vzor duchovného života, ktorý staval do stredu Pána Ježiša, jeho evanjeliovú chudobu a okrem kontemplácie aj aktívne prejavy duchovného života. Dobrovoľná chudoba a schopnosť vidieť v blížnom druhého Krista sa stali kritérium svätosti. Sv. Alžbeta bola jedným z prvých predstaviteľov toho nového typu svätosti. Stala sa populárnym vzorom zbožnosti pre laické vrstvy veriacich, pretože jej život kopíroval spoločenské a ekonomické premeny spoločnosti. Najdôležitejšie momenty prežila práve v prostredí mesta. Z hradu zostupovala do mesta, z bohatstva do chudoby, z aristokratického do meštianskeho. Hlavou črtou jej svätosti sa stalo milosrdenstvo a dobročinnosť. Milosrdenstvo má u nej podobu aktívnych skutkov, ktorými v chudobe napodobňovala evanjeliový život Pána Ježiša. Milosrdenstvo, ako ho odštartoval kult sv. Alžbety, dostalo podobu konkrétnej lásky a pomoci marginalizovaným. Presiahlo však sociálny rozmer a dostalo silný duchovný nadprirodzený charakter dotýkania sa Krista v biednych. Mnohé súčasné pohľady na milosrdenstvo a na milosrdných ľudí siahajú až do doby najmilosrdnejšej ženy stredoveku, sv. Alžbety.